Blog

Naši spoluhráči III.

Ľuboš Kukliš

Ľuďom, ktorí sa zaujímajú o slovenskú alternatívnu scénu, je meno Ľuboš Kukliš dostatočne známe. Ako frontman skupiny Diego je už dosť známou a rešpektovanou osobnosťou, aby – keď došla reč na to, že pri nahrávaní Bezfázového stavu spolupracujeme práve s Ľubošom – tento fakt vzbudil záujem a uznanlivé pokývanie hlavou. Paradoxom však bolo, že my sme tohto charizmatického speváka angažovali ako hráča na bicie.

Tomáš a Ľuboš Kuklišovci sú bratia. Obaja kedysi pôsobili v skupine Sinker, neskôr sa ich hudobné cesty rozišli – z Ľuboša sa stal Diego Kukliš a z Tomáša člen Jednofázovky. Keď sme sa pred nahrávaním Bezfázového stavu dohodli, že časť nahrávok bude aranžovaná skôr rockovo (a k tomu je, ako každý vie, potrebný bubeník), Tomáš navrhol Ľuboša. A dobre urobil.

Súrodenecký tandem sa vynikajúco osvedčil. Aj keď obaja bratia sú dosť protikladné typy, živý Tomáš a pokojný Ľuboš sa veľmi dobre dopĺňali. Obaja muzikantsky veľmi dobre disponovaní hráči posunuli hudobnú zložku Bezfázového stavu o výrazný kus vpred; až tak, že sme si mohli dovoliť rozohrať oveľa väčšie inštrumentálne plochy, než bolo dovtedy u Jednofázovky obvyklé. Na CD je dokonca čistá inštrumentálka Ad meritum - sofistikovane prekomplikovaná kompozícia zložená z troch častí. Ďalšou výhodou bolo, že vždy, keď sme sa dostali do nejakého muzikantského problému, Tomáš s Ľubošom si spolu sadli, urobili analýzu, navrhli riešenia, ktoré vzápätí hneď aj zrealizovali. My ostatní sme sa väčšinou stiahli nabok, aby sme nevyrušovali.

Keď bolo CD Bezfázový stav nominované na Radio Head Award 2011, považovali sme za povinnosť pozvať na slávnostný večer všetkých našich spolupracovníkov, a teda aj Ľuboša Kukliša. Chceli sme mu dožičiť, nech si užije trochu našej slávy. Ľuboš poďakoval za pozvanie, vysvetlil však, že tam nemôže ísť s Jednofázovkou, pretože tam už ide ako člen skupiny Diego...

Je fajn, keď si človek môže vyberať, s ktorou zo slávnych skupín pôjde na udeľovanie cien...

Viktor Frešo

Keď Jednofázové kvasenie v deväťdesiatych rokoch začalo „rockovatieť“, začali byť aktuálne úvahy o angažovaní bubeníka. Je pravda, že bicie sa v niektorých piesňach objavili už na CD Ein Stein Blues (hral na ne Vlado Mrázko), ale boli to skôr ojedinelé skladby a aj v tých sa vždy nehralo na skutočných bicích (napríklad bicie v Hodinkách Vlado naťukal na synťáku).

Fedor sa ako vždy prejavil akčne a z vlastných zdrojov okamžite dodal bubeníka, ktorým bol jeho syn Viktor. Vo svojich pamätiach to charakterizoval ako dôležitú etapu svojho muzikantského aj rodinného života: „V roku 1997 sa mi po prvý a posledný krát podarilo hrať na jednom pódiu s Viktorom. Sporadicky som už pár rokov hrával s Jednofázovým kvasením a Viktor sa nadšene pripojil. Ostatní boli tiež spokojní, lebo to už bola vlastne kapela. Dokonca sme spolu účinkovali aj na CD, ktoré chlapci v tých časoch nahrali....“

Obaja naviac priniesli do našej amatérskej kapely profesionálny muzikantský žargón (Fedor: „Viktor, nekomplikuj to, hraj bum-čvach-bum-čvach – toto je folk!“), čo bola pre nás neoceniteľná škola. Dozvedeli sme sa napríklad, čo znamená svadobná súprava bicích a iné dôležité informácie.

Viktor bol určite najvyšší muzikant, aký kedy hral s Jednofázovým kvasením. Ale zároveň bol aj prvý hudobník, ktorý sa pred koncertom obvykle zaujímal nie o to, či je ho počuť, ale či je ho dobre vidieť. Neskôr túto vlastnosť rozviedol do dokonalosti vo svojom výtvarnom / konceptuálnom smerovaní, nazývanom Ego-art (tento smer spočíva „v programovom egocentrickom vystupovaní a prezentovaní vlastnej osoby“ a v tom, že „sám umelec sa stáva produktom umenia a nie naopak.“).

Spolupráca s Jednofázovým kvasením predstavovala vo Viktorovom živote len krátku, asi dvojročnú etapu a je zaznamenaná na albume Druhý pes, tretia fáza. Potom sa z nášho života vytratil, vraj z dôvodu štúdia v Prahe. Je však možné aj to, že v Jednofázovke podvedome vycítil tendenciu priberať ďalších muzikantov a tým rozptylovať pozornosť divákov, čo sa dostávalo do príkreho rozporu s jeho budúcim ego-artovým smerovaním.

Jakub Janoušek

Vraví sa, že v podnikaní a v muzike by človek nemal spolupracovať s rodinou. Niečo na tom je - najmä ak si človek uvedomí, ako sa dokáže kapela rozhádať na jednom akorde alebo takte. Aj to bol dôvod, prečo Miloš dlho nechcel ani počuť o tom, že by jeho syn Jakub mal niekedy hrať s Jednofázovým kvasením. Druhým dôvodom bolo to, že túto myšlienku za rovnako absurdnú považoval aj Jakub.

Jakubove hudobné korene boli generačne aj štýlovo celkom inde než hudobný svet Jednofázového kvasenia. „Pearljamácky“ grunge a tradičný folk mali k sebe príliš ďaleko, i keď príklad takého Neila Younga naznačuje, že žiadna vzdialenosť nemusí byť neprekonateľná. Koniec koncov, oba generačné aj hudobné tábory spájal záujem o bluesovú hudbu, ktorý sa – ako sa neskôr ukázalo – mal stať spojovacím môstikom medzi obomi stranami.

Jakub už mal za sebou nahrávky s virtuálnou kapelou No Remorse For Robots, keď Jednofázové kvasenie dostalo ponuku zahrať na koncertoch Slovenskej bluesovej spoločnosti. Bolo nám jasné, že drsné bluesové publikum neuchvátime ani subtilnými tónmi akustických gitár ani poetickými textami, ale že pôjde o výlet do jamy levovej. „Musíme to riadne rozpumpovať,“ s odhodlaním zaznelo na porade otcov zakladateľov a prostriedkom k dosiahnutiu hluku sa mala stať elektrická gitara. Preberali sme potenciálnych gitaristov v našom okolí, keď Kajo s Dušanom navrhli vyskúšať Jakuba. Stalo sa. A už na prvej skúške bolo jasné, že mladý gitarista nielenže cíti hudbu Jednofázovky, ale bez odvrávania dokáže akceptovať aj cenné a nezištné rady starších.

Prvých päť bluesových skladieb sa neskôr rozrástlo o ďalších pár kúskov a Jakub si začal v kapele nachádzať svoju parketu. S (takmer) rovesníkom Tomášom Kuklišom vytvorili perfektný tandem, ktorý dodal Jednofázovke potrebnú šťavu a drajv, ale i vďaka nim sa o hudbu Jednofázového kvasenia začali zaujímať aj mladšie generácie poslucháčov a poslucháčiek - čo sme my, otcovia zakladatelia, niesli s nevôľou, lebo nám vždy išlo predovšetkým o umenie...