Blog

Naši spoluhráči IV.

Zuzana Homolová

So Zuzkou Homolovou sa poznáme a stretávame už od začiatku osemdesiatych rokov. Najprv bola pre nás, začínajúcich folkerov, len uctievaným pojmom – veď v čase našich hudobných začiatkov už mala za sebou vydaný naozajstný, vinylový singel, televízne relácie a pravidelne hrávala dokonca aj ako súčasť českého združenia Šafrán. Keď vznikol Slnovrat, začala hrávať aj na našich koncertoch v Divadle u Rolanda a časom pre verejnosť dokonca s nami splynula až do takej miery, že dodnes ju niektorí berú ako súčasť Slnovratu.

Zaujímavé preto je, že napriek tomu, že naše cesty preplietajú už viac ako tri desaťročia, reálne sme spolu – teda Zuzana a Jednofázové kvasenie - spolupracovali len výnimočne. S inými „slnovraťákmi“ sa jej cesty prelínali oveľa viac – Paľo Malovič jej písal texty a na oplátku Zuzana zas účinkovala v jeho klipe Ryby, približne v polovici osemdesiatych rokov Zuzana s Ivanom Hoffmanom a Milošom Janouškom dokonca vytvorili trio – ale Jednofázovka a Zuzana existovali vo všetkej úcte a počestnosti dvomi paralelnými životmi a dráhami, ktoré bežali popri sebe a nikdy sa nepreťali.

Niekedy na jar 1989 vydavateľstvo Opus nabralo odvahu a po rokoch ignorovania tohto žánru sa rozhodlo nahrať a pod názvom Folkový kolotoč vydať sampler slovenského folku. Kritéria výberu interpretov boli svojrázne a zodpovedajúce dobe svojho vzniku. Okrem iného sa vyberalo sa aj na základe osobných sympatií a antipatií ako aj politickej prijateľnosti. Zuzana bola zo širšieho výberu vylúčená s odôvodnením, že jej práve vychádza LP platňa Čas odchádza z domu. Ťažko posúdiť zmysel takéhoto argumentu, keď od vydania jej predchádzajúceho (a jediného) singlu v tom čase uplynulo šestnásť rokov a vzhľadom na takúto frekvenciu presýtenie trhu Zuzaninými platňami naozaj nehrozilo.

Aj keď v navrhovanej dramaturgii mal Folkový kolotoč od reprezentatívneho zastúpenia slovenského folku dosť ďaleko, mali sme pocit, že Zuzana by na takomto sampleri nemala chýbať, aj keby jej príspevok mal byť hoci len symbolický. Zo štyroch pesničiek, vyhradených na platni pre Jednofázové kvasenie, do úvahy prichádzala jediná - Spiaca žena. Nebol čas na skúšku - pieseň už bola nahraná v definitívnom tvare a socialistické plánovanie frekvencií vylučovalo akékoľvek prerábky, takže Zuzanin príspevok sa mohol pohybovať v dosť úzkych „mantineloch“. Napriek tomu scat, ktorým obohatila pieseň v závere, razantne zmenil ponurú atmosféru dovtedy prevažne mužskej výpovede a piesni dodal doslova až džezovú ľahkosť.

Milan Belan

Hudba Jednofázového kvasenia nikdy neuznávala obmedzenia - ani čo sa týka štýlov, ale ani veku. Kým na jednej strane generačnej osi boli Jakub Janoušek (24 rokov) a Tomáš Kukliš (32 rokov), druhé krídlo posúvalo vekovú hranicu stále viac. Dlhé roky najstarší Kajo Svozil bol najskôr nútený vyprázdniť generačnú pozíciu v prospech Petra Koreňa, ale – ako sa časom ukázalo – ani to nebol v JFQ definitívny vekový vrchol.

Milan Belan je hudobník, ktorý už toho tiež má za sebou požehnane, na rozdiel od nás eklektikov však po celý život verne vyznáva jediný hudobný žáner - džez. Založil hard bopové kvinteto, hrával s Pavlom Polanským a Ladislavom Gerhardtom (s ním nahral aj hudbu k filmu Dušana Hanáka Artisti), pôsobil v orchestroch Jána Siváčka, Jaroslava Laifera, Juraja Velčovského, Gustava Offermanna...“

Jednofázové kvasenie sa zoznámilo s Milanom pri jednom z letných koncertov v čitárni u Červeného raka. Milan vystupoval ako člen kapelky s neopakovateľným názvom Geria Trio (už len dramaturg, ktorý dal dokopy na jedno pódium mená Jednofázové kvasenie a Geria Trio by si zaslúžil ocenenie). Geria Trio hralo džezové štandardy s neobyčajným drajvom a nasadením, a aj muzikantský vklad, vytváraný najmä trubkárom Milanom Belanom a huslistom Milanom Tedlom, vzbudzoval rešpekt. Milan Tedla tvoril spojenie medzi našimi obomi ansámblami a keď si Geria Trio pre svoj blok ešte dohodlo výpomoc basgitaristu Tomáša Kukliša, došlo k úplnému duchovnému aj personálnemu prepojeniu oboch kapiel.

Pri nahrávaní Bezfázového stavu sa - aj vďaka Milanovi - splnil Kajovi Svozilovi tajný sen. Kajo, zaslúžilý džezmen, ktorý bol nepriazňou osudu nútený stráviť svoje najproduktívnejšie roky uprostred folkových hudobníkov, sa konečne mohol obklopiť džezovými muzikantmi a začať písať ozajstné dixielandové aranže. Spolu s Milan Belanom a ďalším prizvaným džezmenom, pozaunistom Jozefom Chorvátom zo Swing Society Orchestra, vytvorili dychovú sekciu a začali plniť skladby swingovými a dixielandovýmí náladami. Džezový živel nakoniec až tak silno ovládol ihrisko, že napríklad vo Vražednom dixielande už z folkových či rockových muzikantov nehrá nikto - len džezová dychová sekcia si vystačí celkom sama. Dušanovi, ako autorovi, sa ušlo aspoň trochu spevu - ale ku gitare ho džezmeni už tiež nepustili..

Martin Chrobák

S Martinom Chrobákom sme tak trochu súputníci od čias martinského Folkfóra, slovenského čisto folkového festivalu, ktorý sa konal v osemdesiatych rokoch a dožil sa na socializmus neuveriteľných päť ročníkov. Chrobák na festivale vystupoval ako súčasť dua Harachrobák a už vtedy bolo vidieť, že z neho rastie dobrý gitarista.

O to väčším paradoxom preto bolo, že na nahrávanie prvého album sme si ho prizvali ako hráča na ústnu harmoniku. Vlastne to až tak nepochopiteľného nebolo – jednak sme mali pocit, že inštrumentalistov-sólistov je okolo Jednofázovky dosť, akustickú gitaru bohato obhospodáril Miloš, pre elektrickú gitaru sme nemali (zatiaľ) upotrebenie, zato bluesových harmonikárov bolo v tom čase na Slovensku ako šafranu. Pretože keď blues o pomalom vlaku, tak aj s harmonikou...

Martin nahral harmoniku s temným, skresleným zvukom, ktorý do skladby sedel ako uliaty. Potom si ešte zahral aj vo videoklipe k pesničke a tým sa zdala byť naša spolupráca uzavretá.

Keď sme o pár rokov neskôr začali nahrávať CD Ein Stein Blues, zrazu sa objavil priestor aj pre elektrickú gitaru. V skladbe Tiahne sa, tiahne Martin postupným dubbovaním urobil z gitár malý orchester a namiesto klasických gitarových improvizácií vymyslel kompaktnú podohrávku, ktorá akoby išla proti pôvodnej melódii, ale zároveň ju aj dopĺňala. Na pomery dovtedy čisto akustického zvuku Jednofázovky to bol hodne nezvyklý počin, ale elektrické gitary skladbe dodali potrebný odšľap a gradáciu. Ostatne, Ein Stein Blues bol s Chrobákom nepriamo spojený aj osobou jeho spoluhráča z Private Music, Stana Dobroviča, ktorý na album nahral väčšinu kontrabasových partov.

Stano Dobrovič

S Jednofázovým kvasením za tri desiatky rokov spolupracovalo mnoho osobností a majstrov svojho nástroja, ale jeden z nich bol skutočný multiinštrumentalista. Stana Dobroviča sme zaregistrovali najprv ako člena kapely Martina Chrobáka Private Music. V čase basgitár Stano tvrdošijne hral na kontrabas a hral na ňom so závideniahodnou ľahkosťou a invenciou. A ak sa niekto domnieval, že kontrabas je v dnešných časoch upotrebiteľný nanajvýš tak v country kapele, Stano ho vyviedol z omylu.

V čase, keď sa schyľovalo k nahrávaniu nášho druhého albumu Ein Stein Blues, sme zistili, že vo Fedorovom diári je pre Jednofázovku čoraz menej priestoru a tak sme sa obrátili na Stana. Hneď na úvod nás upozornil, že na hudbu nemá veľa času, pretože za) stavia dom, za b) dochádza zo Šenkvíc, za c) musí pracovať na záhrade, za d) pracuje na zmeny v Slovnafte, za e) atď.

Napriek tomu však prišiel, nahral do pesničiek nádherné kontrabasové party, ktoré definitívne podčiarkli prevládajúci akustický zvuk celého albumu; keď sa vyskytla požiadavka akordeónu, nahral aj ten, s Kajom si vymenil skúsenosti s hrou na klarinet, lebo aj na ňom hrával a potom sa vytratil. Ešte skôr než celkom zmizol z nášho života, sme sa ho pokúsili presvedčiť, či by s nami nehrával pravidelne, Stano nám však vysvetlil, že nemá čas, pretože za) stavia dom, za b) dochádza zo Šenkvíc, za c) musí pracovať na záhrade, za d) pracuje na zmeny v Slovnafte, za e) atď.

My v Jednofázovom kvasení vieme, čo je hektický život a ako ťažko je skĺbiť realitu bežného pracovného dňa a hudobný život. A tak sme sa naučili žiť aj s vedomím, že Stano má nielen viac talentov ako my, ale aj menej času...

Keď sme o pätnásť rokov neskôr začali nahrávať Bezfázový stav, znova sa objavil problém akordeonistu. Opäť sme si spomenuli na Stana Dobroviča a poprosili ho o pomoc. Stano chvíľu rozmýšľal, pretože – ako vravel – nemá veľa času, ale nakoniec sa uvolil. Do Zverokruhu a do Neusiedler See nahral akordeón, potom – keďže nikto z nás, otcov zakladateľov, nebol schopný čisto pískať - nahral hvízdavú melódiu aj do Bielych zubov v čiernej káve a chystal sa opäť stratiť. Pred odchodom ešte poznamenal: „Tak vám závidím, že máte možnosť stále hrať... Veľmi mi to chýba...“ Jeho ľútosť bola evidentne úprimná a tak sme to využili a okamžite sme ho začali lámať na pravidelnú spoluprácu. Náš záujem ho potešil, vysvetlil nám však, že na hudbu už nemá vôbec žiadny čas, pretože za) prerába dom, za b) dochádza zo Šenkvíc, za c) musí pracovať na záhrade, za d) pracuje na zmeny v Slovnafte, za e) atď.