Druhý pes, tretia fáza

Pavian Records 2012

          	

CESTA

(M. Janoušek) Chcel som ťa vidieť z ďaleka či z blízka, musel som však k tebe, ak ty ku mne neprídeš. Tak človek každou stratou niečo získa, musím dúfať, že ty teda získaš tiež. Išiel som tam, kde sa obzor s nebom spája, kde sa mraky mlčky rútia do depa. Pozrieť sa na vesmír celkom z kraja, aké plány nám zas život pozliepa. V tom cítim, že mám ťažké nohy, zmocňuje sa ma pocit strohý, že v tejto mojej chôdzi čosi nesedí. Tak sa na nohy teda pozriem zdola, černie sa na nich čierna smola, ktorá sa mi celý život lepí na päty. Detaily tej zvláštnej chôdze sú mi dôverne známe, nohy telo nesú jak by sa im ani nechcelo. Zajtra zaprší a dnes sa dúha láme, včera lejak padal, no a v noci hrmelo. Cesta sa po čínsky povie TAO, vedie skôr srdcom ako hlavou, kto za pravdou ide, kroky neráta. Vzduch je popolavý a tráva šedá, celkom k slnku sa však dostať nedá, tvár je spálená a duša obdratá... Málokto tuší, kadiaľ vlastne kráča, kým sa nedostane celkom do cieľa. A na konci cesty pot mu čelo zmáča - všetko zatvorené a je nedeľa. Poznanie pichá ako trieska, život ti hlavu o zem trieska, keď ti na krk dýcha nevítaný hosť. Na dosah ruky, kus od raja, zrazu sme tam boli traja - ty, ja a minulosť...
          	

KDESI SA STALA CHYBA

(D. Valúch / I. Hoffman) Kdesi sa stala chyba, stále som ktosi iný, stále mi čosi chýba a stále ten pocit viny. Viacero nosím očí a svet sa rôzne točí, inak v úrade a inak, keď som sám, takže občas ani neviem, kedy vlastne a pre koho hrám. Ako tak v sebe nosím hlboké protiklady, zamieňam x-krát denne zameniteľné pravdy. Viacero nosím tvárí, s každou sa iné darí, inú mám pre úrad a inú, keď som sám. V názoroch mám neporiadok - ešte nie som úrad a už nie som sebou sám. Je to touto dobou, týmto počasím, že sa pružne prispôsobiť zmenám, že sa nestačím. Možno za fľašu vína je kdesi pod pultom aj doba iná (aspoň kamenná), na ktorú ešte budem - a rád - po fronte vo fronte stáť.
         

CHAMELEÓN

(D. Valúch) Len pozrite naň - nevidno ho, to je predsa umenie, to je v dnešných časoch mnoho - byť tu a predsa nie. On už má štýl a ja len talent, on ma naučí, čo vie len on - nájsť každej farbe ekvivalent - chameleón. Chameleón, to nie je melón, čo mení farbu rozrezaním. Čo je zvonku zelený a dnu červený bez ohľadu na to, kto je za ním. Nie, nie! Základné poznatky o jeho jedinečnej kamuflážnej technike vravia niečo úplne iné... Jej podstata, tá takrečeno kostra - len počúvaj a neodoláš - tkvie v tom, že žiadna farba nie je ostrá, je to tlmených tónov koláž - chameleón. Akoby tmavá a predsa bledá, trochu čierna či vari hnedá, uhádnuť sa vôbec nedá, koľko odtieňov má jeho šedá - cha! Milión!!! On už má štýl a ja len talent, on ma naučí, čo vie len on - nájsť každej farbe ekvivalent - chameleón. Budem skromný, tichý, nenápadný ako umyté sklo v obloku. Nevšimneš si ani, že som vôbec tuná, bdelý, pripravený ku skoku (alebo k úskoku?). Na slnku sa mucha hreje jak jahoda v úbočí. Nebezpečie nikde nie a zrazu útočí - chameleón.
          	

NA JEDNO POUŽITIE

(J. Kazimír) Stokrát slovo vyslovené - raz nevieš čo s ním, raz nevieš čo s ním. A opodiaľ druhé - spolu tvoria rým, tvoria rým. Narýchlo zviazané nitky, dočasné spolužitie. Pieseň z odhodených slov na jedno použitie. Stokrát túžba nesplnená - raz nevieš čo s ňou, raz nevieš čo s ňou. A hneď vedľa druhá, spolu blúdia tmou, blúdia tmou. Narýchlo zviazané nitky, dočasné spolužitie. Život z neskutočných snov na jedno použitie. Pieseň na jedno použitie, pieseň na jedno použitie.
          	

STÁLE ČOSI

(D.Valúch) Stále čosi nachádzam a čosi iné strácam, cestu k tebe tiež skúšam nájsť, bude to, zdá sa, ťažká práca. Stále čosi predávam a čosi iné splácam, stále ktosi odchádza, našťastie stále ktosi vchádza. Ty si vošla tiež a veru vchádzať vieš - nevadí, že vôbec netušíš, že kým si tu ty, sú z hodín minúty, ani to vedieť nemusíš. Stále čosi nachádzam a čosi iné strácam, cestu k tebe tiež skúšam nájsť a napriek stratám nedoplácam.
          	

VRAVELI MI

(M. Janoušek) Vraveli mi s prísnou tvárou, vraveli mi tvrdo: pamätaj si jedno, chlapče, človek to znie hrdo. Človek to znie jednoznačne, aj keď sa to nezdá, vo vesmíre krátko blikne malá bledá hviezda. Človek je pán tvorstva, vlastne aspoň si to myslí, nie je celkom vzpriamený, len trochu viac je zvislý. A na ceste robí stále premety a flopy, celý život kamsi letí až kým nepochopí. Zajtrajšok že nie je to, čo ešte bolo včera. Budúcnosť sa javí ako veľká čierna diera. Jama, v ktorej všetko mizne, aj čo stálo za to, čo čas mení na šediny a na hlinu zlato. A že ako na orloji bledý, trochu tuhý, mysliac, že sa ženie vpred, len opisuje kruhy. Beží nocou, na cestu mu z neba žiari luna, beží, až kým na hodinách nepraskne mu struna
          	

ŠTAFETOVÝ KOLÍK

(D. Valúch) V polovici našej cesty striehne mrcha okamih, v ktorom človek kazí testy a stráca druhý dych. Ako štafetový kolík v spomalenom zábere - keď ho jeden odovzdáva a nikto neberie. Je to ako z kľudu infarkt, ako z vlažnej vody kŕč. Televízor do polnoci syčí: nehýb sa a mlč! Automatická pračka všeobecnej bielizne - ktorýkoľvek program zvolíš, špina skoro vôbec nemizne. Počas našej krátkej cesty je to večný okamih spoločnej aj vlastnej siesty, čakania na druhý dych. Vo vzduchu je štafetový kolík, čo sa s ním stane... V hlave ticho ako vo výťahu - spadne či zastane? A čo vlastne zostane? Vo vzduchu je štafetový kolík a v mieri prímerie. V hlave ticho až to bolí - čo si kto z toho vyberie...
          	

NÁPIS

(M. Janoušek) Pri hľadaní v mape mojich pochybností som sa dostal až na križovatku ciest. Ja - človek tejto doby, z mäsa, šliach a kostí, hádal som ktorou mám sa nechať viesť. Hmatal som rukou po kameňoch múru, že mi až zima pod nechty zaliezla, skúšal som oddeliť civil od mundúru, vŕšiť kôpky dobra a kopčeky zla. Až našiel som nápis, že som tu bol a chcel som tu trčať až do konca sveta, pritom som ale zrejme zabudol, že na cestu mi stále iba hviezdy svietia
          	

VÝLET

(M. Janoušek) Je tu ponuka na malý výlet, cestu za hranice všedných dní, ubytovanie, doprava, prílet aj pre toho, kto nič nevlastní. Trasa vedie cestou poľnou, len miestami sa trochu láme hlas, pôjdeš vodorovne a na záver kolmo, do cieľa však prídeš včas. Keď sa unavené telo zvalí, v diaľke sa svetlo zabelie, naokolo hlina, vôkol skaly, každý spí ako si ustelie. Tri kroky do chladu, dva do ticha a potom v tom tichu dýchať skús. Zistíš, ako sa tu ťažko dýcha, len sa, prosím, nezadus. Pomaly a nežne, trochu placho, telo sa za dušou zakráda, radosť sa trochu pletie so strachom, čo je to čudná záhada. Čo je to za prapodivnú jógu, telo tuhne ako ruka od pera, zbavený stresov, chémie, smogu, sotva však zdravší než doteraz... A potom pod tým hlbokým dojmom pomaly sa obzrieš za seba. Škoda, že uvidíš svet dvojmo - veď opakovať zlé už netreba. Z billboardov sa reklama valí, všetko bude proste úžasné - umelecký dojem dokonalý šťastie tiež, hoci len dočasne. Je tu ponuka na malý výlet, cestu za hranice všedných dní, ubytovanie, doprava, prílet, firmou Thanátos, Cháron a syn.
          	

MLYNČEK

(P. Malovič / D. Valúch) Dokolečka sa krúti dokola mlyn, ženie ho vietor a voda a zemný plyn. Vrav mlynček, prečo máš také dlhé ruky, vrav mlynček, prečo máš také veľké oči, z miesta sa nepohneš, zo smeru nevybočíš. Dokolečka sa krúti dokola mlyn, ženie ho vietor a voda a zemný plyn. Vrav mlynček, prečo máš také ostré zuby, vrav mlynček, prečo máš elektronické uši, aj keď ma zomelieš, nezistíš, čo mám v duši. Dokolečka sa krúti dokola mlyn, aj keď ma zomelie, nezistí, čo si myslím
          	

KRÍDLA

(M. Janoušek) Kedysi dávno som si myslel, že raz pôjde všetko samo. Stačiť stlačiť prázdnu kľučku, stačí prejsť tou prázdnou bránou. Zrazu sa svetom rozletím, zrazu budem mať krídla. Z piesku sme s láskou stavali hrady, ktoré hneď zase padli a žili sme len pre hádanky zmysel ktorých sme aj tak neuhádli. Len čas sa nám vo vlasoch vznášal, aj on mal svoje krídla. Vysvedčenia v obálkach - dôkazy náhlej dospelosti. Každé prečo má svoje preto a lásky sú tiež zrazu bez milosti. Už len vietor nemá presnú cestu, už len on má svoje krídla. Milovali sme sa s prestávkami a starli bez prestávok, každý sme boli inakší a predsa všetci ako jeden. Niesli sme si životom v balíčkoch zviazané krídla. Na čierno od zástavky k zástavke električkou zvanou Túžba a dvere k mladosti potichu už nejeden z nás za sebou privrel. S aktovkou na kolenách vo vlaku, ktorý má krídla. A potom sme zrazu sedeli v tme starej požičanej chaty. Do klobúka zbierali spomienky a drobné na ďalšiu fľašu. Hrali sme sa staré hry - všetko letí, čo má krídla...
          	

SLOVNÍK CUDZÍCH SLOV

(D. Valúch) Nosím v hlave slovník cudzích slov, ktoré som postretal a stretám stále, moje vlastné nimi blúdia ako hmlou, keď sa občas zjavia, vzbudia sotva oživenie v sále. Slová - sestry z okresnej pôrodnice, slová - vychovávateľky z jaslí, slová ampliónu zo stanice, slová z tmy kina, keď na začiatku svetlá zhasli. Ukážem ti svoje zbierku - len príď, ak máš kedy. V šedej kôre prišpendlené pestré motýle a kde-tu chrúst. Nie sú roztriedené podľa abecedy, ale podľa toho kedy komu vyleteli z úst. Nosím v hlave slovník cudzích slov, ktoré som postretal a stále stretám, svoje vlastné hľadám v hlavách priateľov, v každej zbierke, ktorá je mi predostretá
          	

Po holení

(D. Valúch) Zaspávam. Svet stráca známy tvar a slovkom, ktoré nevyslovím zobúdzam zviera - svoju nemú tvár. Ach, krásne nočné lovy. Ráno sa všetko svetlom naruší, šelma sa vkradne do húštin, do krovia, ktoré mi v tvári vyraší a na poduške ticho zašuští. Buldozér - žiletka, lesklá radlica, paplón mi z tváre odhŕňa. Franforce nočných príhod vyľakane vzlietli ako vrabce štrk-brnk do tŕnia. No čepeľ v moje ruke demoluje krovie a výstražne sa blýska, všetky moje tajné nočné prevtelenia hrdinsky hynú v boji z blízka. Na to krovie, na tie kríky, na masakre a masakríky, na ráno a pre istotu, pre prípadnú nečistotu spievam si dezinfekčné blues po holení.
          	

SLOVÁCI

(M. Janoušek) Na platenie je priskoro, ešte je čas na dva deci, pri stole sa vysedáva, pri stole sa riešia veci. Natiahnutá ruka dvíha pohár k ústam v pravom uhle, zaťatá päsť na stôl líha - Slováci sme, nimi aj buďme! Krčma dýcha vôňou vína a cigariet s multifiltrom, stoly stále zadubené, poliate už piatym litrom. Víno lejú do pohárov, poháre zas dolu krkom, keď nálada padne na zem, dolieva sa znovu vrchom. Máločo tak upevňuje hrdý pocit národnosti, máločo tak upevňuje latentný stav trvalej zlosti. Pri stole sa diskutuje, pri stole mocnejú hlasy, pri stole mládež dospieva, pri stole nám rednú vlasy. Podlaha je zapľuvaná, leží sa na nej tak nijak, v žilách máme krv, nie vodu, košeľa je dobrý pijak. Dym sa o steny udiera, hrdlo je na chvíľu suchšie, hostia trochu podsadnú, poháre si chytia tuhšie. Diskusia silných pästí vyrieši sa hneď v zárodku, krv z podlahy handra utrie, porazený platí vodku. Zajtra sa zas stretnú inde, veď náš svet je taký malý, každý národ pyšne chová svoje drobné ideály. Na platenie je priskoro, ešte je čas na dva deci, pri stole sa vysedáva, pri stole sa riešia veci. Natiahnutá ruka dvíha pohár k ústam v pravom uhle, zaťatá päsť na stôl líha - Slováci sme, nimi aj buďme!
          	

HOCI

(P. Malovič / D. Valúch) Hoci máš prsia divé ako divé chcenie, hoci máš boky divé ako zdivočelý elektrický prúd, si bez nároku, moja drahá, som po nočnej, som po nočnej... Hoci máš ústa plné voňavého orgovánu, hoci máš stehná plné rýchlych otázok, si bez nároku, moja drahá, som po nočnej, som po nočnej, idem do perín. Ruky mám vyťahané z práce až po kolená, no teda! V očiach mi vyschla iskra a tvár je popolavá, bledá. Už toľko rokov som bez nárokov, drahý - vždy po nočnej, vždy po nočnej, hybaj do perín!
          	

PRVÝ LET

(M. Janoušek) Na kolenách papierový sáčik, nad hlavou nápis: pripútajte sa! lebo ak sa nepripútate, tak to sa budete diviť. Letuška rozdáva štolverky, žujeme ich zabalené, aby vydržali dlhšie a potom, ako malú pozornosť, fasujeme padáky. Je to náš prvý let a následky budú vidieť hneď. Kapitán kričí: padáme, ale my nepadáme - to len žartoval. Je to náš prvý let, do sáčkov odkladáme obed, a všetci sa modlíme a pilot zháňa príručku. Už nás vítajú strechy katedrál, každý z nás niekoho doma zanechal, niekoho z najmilších, niekoho, kto vyberie poistku. Lietanie nie je veru med, kapitán velí na dve doby a všetci mávame rukami a pomáhame tak turbínam. Je to náš prvý let - nebudeme vám nič zakrývať, máme len jedno krídlo, aj benzínu mohlo byť trochu viac . Vy si myslíte, že letíme, ale to my tak rýchlo padáme, nebojte sa, peniaze dostanete späť - však sme ušetrili niečo na materiáli. Nad mestom letí náš oceľový vták, strieborný od chvosta až po koniec krídla. Kapitán ticho hovorí: mali sme ísť radšej autobusom. A letuška s úsmevom povedá: práve sme odložili ďalší motor, aj navigátora máme zvedavého a stále chce vedieť, kam letíme. Je to náš prvý let, ešte len bude veselo, ešte len budú zážitky, ja list, drahá, píšem Vám.... (Letí letí lietadlo, zboka na bok poletuje tak ma nejak napadlo, že to asi havaruje...) Pozerám okolo seba s úsmevom, ja totiž viem o tom svoje, dnešný let sa nemôže vydariť, lebo je fingovaný. Kapitán je fingovaný a letuška, tá je tiež len fingovaná, všetci sme tu len brigádnici, tak to berte športovo. Bol to náš prvý let - lúči sa s vami naša posádka, pri odchode dvere uzavrite a nerobte tu neporiadok. Tak sa nám ten spoločný zoskok vydaril, aj padáky boli vyžehlené, niektorí sú už na zemi a niektorí ešte né - no ešte né...
          	

DIÉTNY ROCK´N´ROLL

(D. Valúch) Knedľu - spray a v prášku mäso na diétnej šťave predpísal mi doktor, že som v dezolátnom stave, ja ho tak rád mám, ja ho tak rád mám, až z tej veľkej lásky stal sa zo mňa chuligán. Varoval, že dáva pozor, čo kto je a pije, disciplína že je základ každej terapie, ja ho tak rád mám, ja ho tak rád mám, až z tej veľkej lásky stal sa zo mňa chuligán. Samospráva pacientov sa ihneď angažuje nevypľúvať, neprehĺtať, každý riadne žuje, ja to tak rád mám, ja to tak rád mám, až z tej veľkej lásky stal sa zo mňa chuligán. Chrup sa strave prispôsobil, pevnosť zubov klesla, stoličky sa v ústach menia na húpacie kreslá, ja to tak rád mám, ja to tak rád mám, až z tej veľkej lásky stal sa zo mňa chuligán. Kto nadáva na diétu, zaslúži si pranier zvolám a vyhlásim súťaž, kto skôr zje svoj tanier, ja to tak rád mám, ja to tak rád mám, až z tej veľkej lásky stal sa zo mňa chuligán. Doktor tomu nechce veriť, zisťovať sa ženie, kde sa berie v chorých ľuďoch zdravé súťaženie, ja ho tak rád mám, ja ho tak rád mám, ja som našej starej lásky večne mladý veterán
          	

DIERY

(D. Valúch) Keď som chodil do školy, keď som už bol štvrták, vŕtalo mi čosi v hlave, zlomilo si vrták. Predtým mi však stihlo spraviť do pamäti diery. Už pesničku nedokončím, zabudol som miery. (Totiž - kam mieri...)
          	

O ZLOM KONCI

(M. Mašek) Už dávno mi to vravel otec a ten vie, čo hovorí, prisámpánubohu, môj šedivý foter a dobre vie, čo hovorí, že to dobre nedopadne, že ma to až zabolí. A mamka, tá ma dobre pozná a preto mi to vravela, prisámpánubohu, tá ma dobre pozná a preto mi to vravela, že to dobre nedopadne, z očí mi to pozerá. A kamaráti zle mi nechcú a tiež mi to šuškali, prisámpánubohu, vôbec mi zle nechcú no tiež akoby dúfali, že ten koniec bude blbý, budem z toho zúfalý. Všetci mi to hovorili, za chrbtom či do očí, prisámpánubohu, vraveli to všetci za chrbtom či do očí, že to dobre nedopadne, že to dobre neskončí. Absolútne blbý koniec, čo vôbec nebol veselý, prisámpánubohu, taký blbý koniec, čo vôbec nebol veselý, veď sa to aj dalo čakať, všetci mi to vraveli
          	

NADVÁHA

(D. Valúch / M. Janoušek) Zas sa túli mrak ku mraku, asi príde znovu lejak, mne sa pritom všetkom nejak nechce ani hnúť. Všetko svedčí pre ten fakt, že bude opäť padať voda, to však mi len sotva dodá do života chuť. Možno ale príde slnko, to zas bude svietiť besne, zachránim sa, hoci tesne, zrelý na úpal. Začne sa mi lúpať koža, bude zliezať v celých metroch, vystačila by aj pre troch takých, ako ja. Preto moje depresie, ktoré správy o počasí vyvolajú, sotva spasí ďalší nový deň. Istý je len stereotyp, zajtra bude ako včera, to prebúdza vo mne zviera z týždňa na týždeň. Až raz zrevem mocným hlasom, uderím sa päsťou do pŕs ako Tarzan pri písaní svojho denníka. Potom skočím bystrým skokom do jelšiny nad potokom, zmiznem v múroch svojho hradu, môjho skleníka. Po nohám mi lezú liany, ktoré viažu moje sily, každý krok si vyžaduje strašnú námahu. Lebo obrastám tu machom, tam zasa lišajníkom, nie je to nič ľahké nosiť takú nadváhu. Zas sa túli mrak ku mraku. asi príde znovu lejak... ...mne sa pri tom všetkom nejak nechce ani hnúť