Muzikálne kvasenie vo viacerých fázach

Keď v prvej polovici 80. rokov legendárne pesničkárske združenie Slnovrat v Divadle U Rolanda z „hygienických dôvodov“ postupne utlmovalo až hibernizovalo svoju činnosť, vzlietol z jeho predpokladaného popola satelit Jednofázové kvasenie (JFQ, 1FQ), ktorý Miloš Janoušek a Dušan Valúch (spoluzakladatelia združenia) spoločne s multiinštrumentalistom, aranžérom aj diskrétnym spevákom Karolom Svozilom vytvorili v podobe akejsi druhej mocniny zámeru Slnovratu spoločensky aktivizovať folk a folk-rock v dlhodobej hudobnej a textovej perspektíve. Odvtedy už síce prešli roky, ale aj v štvrtej dekáde existencie kapely identifikujeme neustále pokroky a pozitívne prekvapenia rôznorodého tvorivého druhu. Vývoj sa u nich nezastavil napriek veku a dobe.

Aktuálne CD V budúcom živote(vyd. Pavian Records 2021) je siedmym radovým albumom zoskupenia a vychádza päť rokov po úspešnej kolekcii Rybí menuet (nominácia na hudobnú cenu Radio_Head Awards 2016). Hoci tvorba ich hudby pramení z relatívne tradičných folkových schém, pozorujeme permanentný posun o nové inšpirácie a dimenzie. Kvasia tak vo viacerých fázach a hrajú hravé pesničky, v ktorých „buble“ folk s rockom, blues a džezom, ale aj frivolnou country, rôznorodými folklórnymi prízvukmi či vážnou hudbou, čo sa primerane odráža aj v originálnych aranžmánoch. Nová nahrávka síce vznikala v komplikovaných podmienkach pandemickej súčasnosti - v domácnostiach, štúdiu a prostredníctvom internetu; to však bolo napokon prínosom, lebo času na koncovú podobu mali „habadej“ a finálny produkt postupne sedimentoval do úspešného výsledku doposiaľ najkompaktnejšieho albumu 1FQ.

Novinka prináša štrnásť skladieb z autorského ponku dielne Miloša Janouška (desať úplne nových kúskov), Dušana Valúcha (tri revitalizovane „prekopané“ pesničky z archívu) a kolegu zo Slnovratu Martina Mašeka (jeden príspevok). Základná trojica sa pri viacerých pozoruhodne aranžovaných kompozíciách obklopila osvedčenými špičkovými spoluhráčmi a tvorcami akými sú virtuózny huslista Milan Tedla (Capella Istropolitana, Slovenský komorný orchester Bohumila Warchala), klávesista Peter Koreň (The Meditating Four), trubkár Milan Belan (hrával s Lacom Gerhardtom, Pavlom Polanským či Gustávom Offermanom), excelentný trombonista Michal Jaško (Slovenská filharmónia, Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band, Ragtime Jazz Band), hráč na basgitaru Tomáš Kukliš (ex – Sinker) aj blues - rockový gitarista Jakub Janoušek. A v neposlednej miere sa realizuje producent a inštrumentalista doplnkových nástrojov Julián Ratica, v ktorého štúdiu Verklík sa nový album nahrával a on sám má zásadnú úlohu pri jeho finalizácii. Je to pre kapelu akýsi pendant legendárnych produkcií George Martina. Všetko je zmixované do poslucháčsky príťažlivej podoby, pričom mimoriadne dôležitou položkou sú texty, ktoré predstavujú „skúsenú poéziu“ hlavných protagonistov v duchu „zamazania sa prostredím", ktoré už propagoval legendárny spisovateľ Bohumil Hrabal. Aj tie prispievajú podstatnou mierou k osobitnému postaveniu skupiny na slovenskej hudobnej scéne a dávajú nenápadné odkazy na široké literárne spektrum. Je to, ako hovorieval Dežo Ursiny, „seriózna muzika“. Len treba pozorne počúvať všetky tie filigránske finesy a textárske hračky niekedy až v troch vrstvách súčasného slovníku. Kompletne to potom preputuje primerane osviežujúco, hoci pomalšie a niekedy možno prekvapujúco, po labyrintoch mozgových závitov až do centra vnímania.

Úvodné tóny nahrávky obstaráva svižný zvuk zobcovej flauty, ktorej sóla aj „podhrávky“patria medzi charakteristické znaky hudobných rozkoší skupinky. Uvádza titulnú skladbu V budúcom živote, charakterizovanú autorom (Miloš Janoušek) ako: „Optimistické posolstvo piatich slôh v rámci budhistickej mantry, že v tomto žití sme tak trochu akoby v podmienke, ale ten budúci život – ten vraj už bude stáť za to“. Veselé verše s husacou kožou á la Christian Morgenstern kombinovaný s Ernstom Jandlom akcentujú v simultánnom súzvuku s flautou aj husľové intarzie a precízny gitarový základ. V podobnom duchu, hoci s výraznejšou melanchóliou, sa nesie skladba Niečo sa minulo – nadhľadové súkromné zamyslenie sa nad globálnym problémom pominuteľnosti, ktoré hudobne „priznáva“ keltský vplyv, zreteľný vo frázovaní aj priezračnej inštrumentácii.

Ďalší Janouškov kúsok Než príde ráno interpretuje Dušan Valúch svojím insitným swingovým cítením vskutku nenapodobiteľne. Kompozícia má grády Jaroslava Ježka, čo pripomenie „hvízdavé“ sólo a vklad trúbky nenáhodne pripomínajúce klasiku Klobouk ve křoví. Tak trocha v štýle Jaroslava Hutku, najmä frázovaním a gitarovým prstokladom, je pesnička Hodil som kameň s prekvapujúco funkčným aranžérskym trikom zmnožených barokových huslí v duchu majstra Arcangela Corelliho. Rituálne hádzanie kameňom ako prostriedok sebaanalýzy tak dostáva sebaironický podhľad. Diskrétne klávesy Petra Koreňa, v intencii lahodných improvizácií Billyho Prestona z novej verzie filmu Let It Be, uvedú krehko dadaistickú pesničku Nikto (Neviditeľnosť) zo slnovratového archívu Dušana Valúcha, ktorá je napriek svojej dlhovekosti absolútne aktuálna pre čudnú dobu lockdownov a karantén. Mierne šokujúce „vyhulené“ boostrové gitarové sólo Jakuba Janouška, akoby z portfólia Tony Iommiho (Black Sabbath), prináša potrebný paradox a kontrast. Melodicky nesmierne príťažlivá je v romantickom rúšku zahalená bukolická pieseň Hmly so záverečným odkazom na tibetskú rituálnu hudbu a gregoriánsky chorál. Jedna z najsilnejších Janouškových melódií s textom, ktorý poslucháča čitateľsky nasmeruje k Milanovi Rúfusovi alebo Dylanovi Thomasovi. Osobitým úkazom je geniálne sólo v oktávach zdvojenej zobcovej flauty Karola Svozila.

Dvanásťtaktová blues-rocková vivisekcia Pred zrkadlom zasa ukazuje, že aj spätná väzba myšlienok pri holení tváre sa s pribúdajúcimi rokmi môže stať adrenalínovou záležitosťou. Kĺzavé „prihrávky“ pozitívneho gitarového chameleóna Jakuba Janouška tomu s prehľadom pritakávajú. Dramaturgov komerčných rádií by mal zaujať rozkokošený „meteorologický“ pohľad imaginárneho paraglajdistu Keby s neodolateľne podmanivou trúbkou Milana Belana. Je to totižto hit v senzačnom Valúchovom poňatí so zodpovedanou otázkou na tému „Keby som bol vtáčkom, letel by som za les?“ Ktovie čo by k tomu dodal Mikuláš Schneider-Trnavský... Nasledujúci pozoruhodný Recept rešpektuje záverečné tvrdenie klasika vo filme Niekto to rád horúce, že „nikto nie je dokonalý“ v dokonalej kuchynskej sebairónii. Pľuštenie (možno) novoročného rána opice externého autora Martina Mašeka prináša Blues o odzbrojení ako odzbrojujúci pohľad na zrelého muža a jeho nepokojný spánok, zaťažený patetickým snom a zvyškovým alkoholom. Komentuje Valúch s neodolateľným „súcitom“ čomu prihráva Jakub Janoušek v štýle Johna Lee Hookera. Ale ani Buddy Guy by neprotestoval.

V odlišnom, až takmer divadelnom štýle je Pieseň o chýbaní, čo je spôsobené tým, že pôvodne ju Janoušek zložil pre Popletenú rozprávku (s podtitulom O princeznej, ktorá nikdy nebola tam, kde mala práve byť). Kabaretný klavír Juliána Raticu, spevákov kupletový komentár a pridaná hodnota v štýle balkánskej dychovky to potvrdzujú. V čase vzniku pesničky Tečie mi voda do rukáva (okolo roku 1980) šlo iba o Valúchov absurdný situačný vtip. No a teraz je na platni, vyjadrené slovami Jiřího Suchého, plnokrvné pseudoblues. Aranžér tohto dielka to zasa označuje so stručnosťou jemu vlastnou za AGAPTJDBzenmrzfič (autentické absurdno-groteskné pravé tradično-jazzové dixie blues zaklincované expresívnym netradične modulovaným rafinovaným záverom finálnej inštrumentálnej časti). No... Všetci máme svoj pohár so spomienkami hovorí pieseň Nikdy tak nebolo. Plávajú si v ňom ako kúsky ľadu, ktoré riedi skleróza. Typický Janouškov monumentv intenciách aranžérskych fígľov Gorana Bregoviča. Svetielko na konci tunela aktuálneho sveta v závere kolekcie ponúka akusticky riešená skladbička Do trinástej izby. Táto pieseň kedysi vyšla na sampleri Slnovratu pod názvom Dohorela zápalka; teraz pod novým názvom uzatvára album 1FQ. Myšlienky nádeje nestarnú.

V múzických a literárnych vodách JFQ si príde na svoje každý trpezlivý lovec fanfarónskych zvukov a textov s aspoň štandardne vyvinutým vkusom. Nápadito netradičný vizuál obalu a booklet to potvrdzujú, pričom textová knižôčka je vlastne zbierkou progresívnej rozkoše modernej pesničkárskej poézie. Príjemne hustá záležitosť!

Pavel Malovič