Rybí menuet

Mám rád hudbu milujem symfónie
veril som že trochu džezu ma nezabije
dúfal som v niečo nové ak by anjelici
zaduli na svoje trúby džezrock

Čakal som z neba že zlietnu cherubíni
namiesto toho len reklama a evergreeny...
Zo všetkých strán sa na mňa sypú stále znova
tie isté večné melódie

Tie isté noty a tie isté tóny
jak čepeľ režú pod kožu
keď anjeli v nebi hrajú na saxofóny
na harfy hrať už nemôžu...

Mal som rád slová kým ešte mali cenu...
Ich stratený zmysel ani kone už nedoženú
tak ako my sú vlastne aj ony obeťami
globálnej inflácie

Tie isté prognózy tie temné sľuby
ako sa všetko zastaví
no Armagedon nás opäť nezahubil
pred Tescom vejú zástavy

Hlásené konce sveta sa nikdy nekonali
každý sme nejaký a nikto dokonalý
sme odkázaní prežiť si svoj zlomok sekundy
stručnej histórie času

Keď sa deň končí pádom do tmy
keď večer svetlo zhasína
po špičkách noc sa ku mne vkráda
hodina duchov začína

Tíško kĺžem pod hladinu
kúsok od čiary ponoru
zažívam chvíle príšerností
no a minúty hororu

Šepkám si ticho len pre seba
odriekam mantru polnoci
kým všade krúžia čierne vtáky
ja splývam v mori bezmoci

Do rána je už len pár minút
každá z nich trvá hodinu
než sa duchovia opäť stratia
kým sa zas v duchnách rozplynú ...

Zas príde zatmenie krátky trailer dlhej noci
človeka na chvíľu zastaví to v behu hoci
vždy dobre vie že tá noc
iba chvíľu trvá
Keď sa zas rozplynie
zostane len divný pocit

Zas príde Nový rok sviatok všetkých predsavzatí
nikdy sa nezmení nič iba sa znovu vráti
Všetko to dobré aj zlé
na čas sa utopí v hmle
však nič nikdy nezmizne
len to potom niekto splatí

Zas príde povodeň voda čo sa valí z neba
a mokrou perinou zas prikryje mňa i teba
potom na tých pár chvíľ
skryjeme sa v pene dní
až vinu za vinou
zas zmyjeme zo seba

Nie každému je súdené
robiť v živote veľké činy
Niekto svetom hýbe
iný z neho zmetá pavučiny

Nie všetko sa dá riešiť na schôzi
nie vždy pomáha plagát či leták
Isté je že po ľudskej chôdzi
zem je špinavá a je treba zmeták

Vtedy prichádza naša hrdinka
vo svetle rámp s vedrom v rukách
ktorých koža napriek indulone a rukaviciam
schne a puká

A nie jedinou jej slabinou je
že sa o nej vraví
že už celý rad chlapov prešiel jej kabínou
lenže ako inak zistí ktorý je ten pravý?

Na čom je vlastne záleží
kadiaľ sa ísť oplatí
kadiaľ šťastie pobeží
kto ho v jej prospech podplatí

Neveľký plat neveľké nároky
hotelovej upratovačky
Naivné zostarnuté dieťa
ktoré časom stráca všetky svoje hračky

Portvišová baletka
dievča pre všetko a pre nič
ružové noci šedivé rána
nič jej nedáš tak jej aspoň nádej nenič

Za všetko pyká a tým vlastne vzniká
hoci aj blúdi a váha
ide si svojou zaprášenou cestou
a vy keď chcete lietajte si trebárs k mliečnym dráham

Nie každému je súdené
robiť v živote veľké činy
Nie každý vládze svetom pohnúť
a tak aspoň z neho zmetá pavučiny

Chyť ma na háčik namotaj na sieť
zabaľ ma do deky
zablikaj na mňa alebo zasvieť
si maják útechy
Budem vždy plávať aj keď smer bude
úplne neznámy
Veď ty si lovec a ja iba planktón medzi
tvojim riasami
Pohybom plutve zaženiem od seba
zlovestnú predtuchu
že s tebou sa budem aj prostred mora cítiť
jak ryba na suchu

Budeme plávať vždy proti prúdu
a rovno za nosom
sprevádzať nás budú anjelské trúby
alebo chór lososov
Vlna za vlnou sa odvlní do tmy
zapadne do ticha aj keď
siréna v diaľke bude si pískať
Poem od Fibicha...
Budeme splývať pozerať na dno
čo beží pod nami
Chyť ma na háčik namotaj na sieť
a doraz bozkami

Poobede pôjdem na precházku
možno s niekym možno sám
možno mi niekto vrazí facku
a ja mu za to vynadám

Pane vy hlúpy pane vy zlý
prečo ma bijete v biely deň?
Takto ma rušíte v prechádzke mojej
ste chmuľo ba priam ogrgeň

Potom ten jedinec pochybných kvalít
spozná svoj drzý poklesok
Ľútosťou náhlou zachvátený
odpáše hrubý opasok

Pobeží k stromu a než sa nazdám
zručne sa na ňom obesí
mňa taký pohľad povediac pravdu
nenadchne ba priam vydesí

Ja nie som človek krvilačný
mŕtvolný zápach nemám rád
prechádzku preto odkladám
už ani neviem koľkýkrát

Zdravie mám chabé možno už zajtra
potichu bohu dušu dám
Prechádzka by mi určite prospela
radšej sa však na ňu nevydám

Jak vysávač čo hltá smeti z týždňa
jak metla čo sa plazí po koberci
jak radiátor ktorý začal chladnúť
jak múdre knihy - smutní nemí herci
jak na prechode pes sa cítim
keď mu svieti červená v jeden letný podvečer...

Z teplomeru sa ortuť drobí
aj z cievky sa už odvinula páska
neviem čo sa zas s nocou robí
na čele mi klíči ďalšia vráska
V novinách sa belie ďalšia stránka
z listov miznú písmená v jeden letný podvečer...

Mám pocit že dom sa oprel
bradou o moje ramená
ulice v radoch mlčky stoja
v rohu zíva ozvena
Už zahodil som nočnú lampu
aj obrazy čo ešte majú ústa v jeden letný podvečer....

Nech som sa hocikde pozrel
nech som išiel hociktorou stranou
všade som ťa v niečom videl
všetko hrialo tvojou dlaňou
aj jablko na tanieri
rozsvietilo v mojej hlave jeden letný podvečer...

Už všetky spomienky som zo seba stiahol
aj fotografie v popolníku spálil
nad smútkami sa zaradoval
nad fragmentami šťastia žialil
aj prikrývku kde ešte boli stopy
chvíle keď sme boli spolu v jeden letný podvečer...

Na stole sa predo mnou vŕšia
spomienky na popol premenené
všetko zlé je zabudnuté
všetko dobré odložené
zostáva už len jediné zviazať
do balíčka a zahodiť - jeden letný podvečer...

Čo všeličo sa pohovorí
kým cigareta nedohorí
kým je správna teplota a správne torry
kým všetko beží

Horúca káva v horčičáku
odborné reči o burčáku
odborné reči o milovaní
na svitaní

Nočná zmena
jedna tretina z dvadsaťštyri hodín
nočná zmena
tých osem najtmavších
nočná zmena
časť kolobehu Tak to chodí
nočná zmena
záložka z rozčítaných kníh

Čo všeličo sa pohovorí
kým cigareta nedohorí
kým je správna teplota a správne torry
kým všetko beží

Otázky plánovania a riadenia
múdre i nezmyselné nariadenia
problémy pri údržbe zariadenia
a tak ďalej

Dunivé chvenie prevádzky v chode
komorné „a" pre hudobníkov
pre ich symfóniu o plnení plánu
a plnení popolníkov

Kontrolné pravidelné túry
po kilometroch armatúry
nádrže čerpadlá a rúry
na svitaní

Do očí sa už tlačí spánok
noviny majú málo stránok
niet už čo čítať a nie je ráno
na svitaní

Na sociálke na stole skyslo mlieko v sáčku
operatér poslednýkrát dnešnej noci stlačil páčku
Na schodoch kroky
to béčka zmena strieda áčku
a céčka zmena strieda béčku
a déčka zmena strieda céčku

Lietali sme s netopierom
koncom tohto leta
chcel som poznať ako sa tam
u nich vlastne lieta
Stúpali sme nočným vzduchom
a klesali spolu
bolo mi fajn že som zvládol
aviatickú školu

Obleteli sme kus sveta
aj mesto tuším celé
Povedal že na človeka
mi to ide skvele
Že už môžem lietať sám a
nie sa za ním vláčiť
A ja na to: Vďaka ale
má to jeden háčik

Poznám svoje mantinely
a môj let je nízky
no a z echolokátora
už mám tiež len zvyšky
Môj letecký koridor je
stĺporadím stromov
posteľ cesta autobusom práca
a zas domov...

Skúšal som mu vysvetľovať
naše ľudské kódy
len splašene poletovať
– že to už vyšlo z módy
My už máme vyznačené
cesty čo nás povedú...

Počúval ma neveriaco
a prežúval fakty
Zvony v diaľke odbíjali
svoje nočné takty
Na takýto stereotyp
žiadne zviera nemá
len to skúste nalistovať
v knihách pána Brehma

Pri poslednom oblete sa
obe naše dráhy
od seba zas oddelili
ako misky z váhy.
On si ďalej bude lietať
s netopierym zborom
a ja sa zase budem motať
tým naším koridorom

Byť ako lístie vetrom hnané tak bezpečne sa žije
byť ako kus dreva čo unáša prúd
tak človek svojim svetom len pomaly sa vlečie
a kráča z nohy na nohu
sprevádzaný strachom ktorý ho ako pavúk
pomaly do svojich sietí ovíja

Strach čo s nami sedí každý deň pri jednom stole
obava čo pomaly stavia múr
úzkosť z pádu ktorá bráni zdvihnúť k nebu hlavu
úzkosť z vody ktorá ničí čln
pre neurčitý strach čo bráni robiť činy
človek zrazu v polceste sám zostáva

Až jedného dňa zistíš že už nie si najmladší
a život niekam odchádza
Zalistuješ v stránkach svojich účtovných kníh
a pomaly sa obzrieš za seba
Až porovnaním rubrík „Má dať“ a „Dal“
pochopíš že čosi dlžný zostávaš

Ako rieka ľady láme tak za sebou človek páli mosty
a starú cestu opúšťa
v búrke dom svoj stavia a strom ovocný sadí
strechu trávou pokrýva
keď strach čo ruky viaže za seba zahodí
až potom svoj život žiť začína

Raz som sa zobudil zo sna keď mozog mi
vyslal výstražný hvizd
zistil som že nikdy som ti nenapísal
klasický milostný list

Taký čo lepí sa do bielej obálky
hádže do červenej schránky
čo číta adresát s dychom zatajeným
od prvej do poslednej stránky

Esemesky ememesky
posielal som jak také decko
aj keď viem že len Skypom a e-mailom
nepoviem úplne všetko

Skúšal som odpoveď nájsť
aj na Facebooku
No priatelia ako tie mole
rojili sa mi v byte aj na sieti
až som si povedal: „Vole....

Veď načo máš mozog od čias pána Darwina
a prečo si zliezol zo stromu
keď používaš len pol hemisféry a
ešte tak jeden prst k tomu

Esemesky ememesky
posielaš jak také decko
aj keď vieš že len Skypom a e-mailom
nepovieš úplne všetko

Sadol som k stolu (bol ešte z dôb klasiky)
a vytiahol písací stroj
Zatlačil slzu ten symbol romantiky
a začal tvorivý boj

Uprel som pohľad jak od Chucka Norrisa
nežný a predsa jak z kovu
aj keď pripustím že viac než Chucka som
asi pripomínal sovu

Mlátil som tam do toho stroja
v pyžame no pritom čulý
na papier sa mi ukladali
iba jedničky a nuly

Minule v noci nad mojou hlavou
letela kométa
Vravím si: starec pohni už kostrou
pozrieš sa do sveta...
Aj keď je jasné že sedieť doma
má tiež dosť do seba
čerstvý vzduh pohyb - pre pevné zdravie
nič viac už netreba

Na rohu stojí nejaký maník
s kufrom a krídlami
Myslím si: čoho sa tu ešte dočkám
čo je len pred nami?
Zatiaľ ten dvojnohý vták ťahá mapu
a značí azimut
a že ma čaká len dážď chlad a blato
a ja myslím na zimu...

No dobre vravím ak by som išiel
zdôrazňujem ale „iba ak...“
čo si mám zobrať so sebou? na to
vraví mi ten vták:
termosku spacák jedlo a k tomu
tiež nejaké darčeky
A už sa pohni nebudem predsa
trčať tu na veky!

Tak teda pôjdem vravím mu ale
vezmem aj kamošov
nebudú doma keď nad hlavami
začína astroshow
Veď bývajú kúsok hneď za humnami
je to len krokov pár
vždy chodíme spolu my traja králi
ja Gašpar a Baltazár...

Píšem lístok krehký jak sklo z pohára
že ten veľký plameň že už dohára
Včera som ťa videl
včera som ťa mal
včera naposledy
som ťa moja milá oklamal

Ešte ráno sme si z dlaní hádali
odpovede na otázky dávali
Ako hviezda padá
ako mesiac spí
ako ma máš rada
ako páli dotyk posledný

Tak ti milá píšem tento dlhý list
že už prišlo to čo raz muselo prísť
Včera bolo včera
dnes zas už je dnes
zajtra bude iné
zajtra moja milá neprídeš

Stretol som raz gorilu
na pobreží Grónska
mala škvrny od grilu
no a bola konská
Myslel som tým rozmery
poriadneho opa
keby ma tak trafila
zmizne po mne stopa

Pýtal som sa čo robí
tu uprostred snehu
v takej zime nenájde
lásku ani nehu
Prečo nejde sem ku nám
tam sa sama bojí
tu sme medzi našimi
tu sme všetci svoji

Ešte som jej povedal
preskakujúc kryhy
že u nás o gorilách
vychádzajú knihy
Na takýto argument
žiaden primát nemá
každého dnes zomelie
literárna scéna

Vyzerala naštvane
tvárila sa besne
a každý môj argument ju
míňal aj keď tesne
Videl som jej na tvári
že pochybnosť v nej vŕta
že gorilám tu dávajú
ceny a nie putá

Nakoniec tá gorila
zamierila k domu
Diplomy si zbalila
aj ploštice k tomu
A potom sa tvárila ako
Líza Mona
Tu si medzi svojimi
tu si dievča doma...

Keď večer do postele
vkladám svoje kosti
myšlienky ešte nejdú spať
v hlave mi víri
blues o nespavosti
neviem ho nikam odohnať

Už som si skúšal
zapchať vatou uši
účinok bol nulový
To blues počujem zdnuká
znie mi kdesi v duši
tak nebudem k nemu surový

Ostatne mám rád džez
a mám rád blues
clivé i kruté slová aj tóny
že ma až mrazí
ibaže dnes ja chcem sa
sústrediť len na spánok
no tú melódiu vo mne žijúcu
počujem zas

Ak to pôjde takto ďalej
a zdá sa mi že hej
nespavosť si vskutku osvojím
Potom brnknem svojej mladej
žene úbohej
že ked sa večer zošerí
nech ma nečaká k večeri
nemôžem spať nuž pôjdem po zboji